Extrémom zviazaná autorská dvojica Satyr a Frost nám posiela ďalší úder nenávisti do tváre. Nestará sa o to, čo spôsobí. Kašlú na očakávania, názory, pocity domnelého publika. Satyr a Frost robia to, čo chcú, čo ich baví a robia to dobre. Tento prístup im môže kopec počmárancov len závidieť a je čiernym písmom vtepaný do „Now, Diabolical“. SATYRICON svoje posolstvo doslova vytĺkajú v najjedoduchších priamkach runového zápisu do čierneho kameňa vulkanizovanej žuly. Bez okrás, bez okolkov, priamo na rovinu. Za železnými závesmi hlbšej interpretácie by sa však dá nájsť aj niečo viac.
„Now, Diabolical“ pokračuje tam, kde „Volcano“ skončil. Už od titulky je však zrejmé, že cesta tracklistom bude menej kľukatá, no o to strmšia. A na nej nás čaká len koncentrovaná nenávisť a zlo. Nech to je akékoľvek klišé, kto sa o to stará? Tento album je ich plný. Podávané sú však spolu s klincami, a tak si to nikto pri tej bolesti neuvedomí, a ak áno, tak čo? Nihil. Satyr s Frostom si vystačia s jednoduchým prístupom ku kompozíciám. Niekoľko nosných riffov, energický rytmus a skladba je hotová. Iným by to nestačilo, sebaistá autorská dvojka to však dá dokopy tak, že vám tá energia odstrelí hlavu. A to už stačí... Vôbec, inštrumentálne je celok na prvý pohľad priehľadný, na pohľad ďalší nájdeme množstvo drobných spestrení a vyhrávok, ktoré v konečnom dotvárajú predmetné dielko do plnej sily. Z každej sekundy je cítiť maximálne nasadenie protagonistov a hlavne u Frosta počuť, že aj keď šľape priamo, často si dovolí nejakú progresívnu vyhrávku na perkusiách alebo bleskový break. Výborný zvuk intenzity odtrhnutej cirkulárky, kde sa pomer gitarového „ansámblu“ a Frostovej artilérie blíži k jednotke. To má veľmi pozitívny a maximalizujúci dopad na celkové vyznenie a energickosť. Osobitnou kapitolkou je Satyrov vokál a prednes. Na to je len jedno pekné nepreložiteľné anglické spojenie, ktoré to celé vystihuje: „Satyr fucking rules“. Ukážkovo zrozumiteľný, no popritom svinsky ostrý a zlovestný hlas štekajúci svoje nesväté posolstvá. Dokonalá reprezentácia toho, ako má blackový vokál znieť. Obzvlášťňujúcim elementom sú sample pekelných rohov využité pre dosiahnutie žiadaného atmosférického efektu.
Nuda pochopiteľne nedostáva priestor, energiou nabité hitovky ako „K.I.N.G.“, „A New Enemy“ alebo „That Darkness Shall Be Eternal“ proste zabíjajú. Satyrove „come on“ v posledne menovanej skladbe ju rozpumpuje takým spôsobom, že mám chuť vstať zo stoličky a všetko porozbíjať. Klepatúru (© Shnoff) si užijeme síce len v „The Rite Of The War Cross“ no v konečnom dôsledku tieto ohrané postupy vôbec nechýbajú a SATYRICON nepotrebujú dokazovať nikomu, ako rýchlo to vedia. Pomalšie a emotívnejšie, no silou dýchajúce kúsky sú tradične umiestnené v závere v podobe „Delirium“ a „To The Mountains“ a melancholickejšími útržkami sú pretkané aj ostatné záseky.
„Now, Diabolical“ je pre mňa jednou z tvárí blacku, ktorú nám kapela v celom priereze svojej tvorby prezentuje a dokazuje, že na forme nezáleží. Záleží len na vnútornej sile, odhodlaní a schopnostiach, ktorými sú SATYRICON schopní zas raz dobyť (a dobiť) hudobný svet.